O žĺtkach a burine

Minulý týždeň som v kuchyni v rámci receptu potrebovala vyšľahať z bielkov sneh. Myšlienkami som bola však kdesi mimo a pri druhom rozklepnutom vajíčku som to poplietla a žĺtko omylom vyklepla k bielkam. Tí, ktorí túto situáciu poznáte asi viete, čo nasleduje ďalej, človek tasí lyžicu a loví zatúlané žĺtko. Ibaže nie vždy sa to úplne podarí. A tak sa stalo aj mne. Hovorím si, čo tam po kúsku žĺtka, veď sneh to bude tak či onak. Sneh to veru bol, ale taký nepevný, nesnehový...a mne sa zrazu v mysli vynára ďalšia príhoda, keď som si pri zasievaní nového trávnika zhruba po týždni a pol všimla, že tam spolu s novou trávou rastie aj trochu buriny(plevelu:) ) a povedala som si presne to isté..."čo tam po jednej burinke, trávnik ako trávnik"...ale tí, čo trávniky majú, vedia, čo toto počiatočné zanedbanie môže spôsobiť.

A tak s týmito myšlienkami stojím v kuchyni, pozorujúc môj úbohý neforemný sneh a vidím paralelu so samou sebou a naoko "neškodným" hriechom. Všetky tie situácie, keď si poviem "čo tam potom..veď to nie je tak zlé..neurobila som nič strašné... "až" tak som neohovárala, "až" tak som neklamala, "až" tak....veď- doplňte si", častokrát vo mne nepozorovane prerastajú v nepekné trávniky a častokrát nie som tým "kvalitným" snehom, ktorý chce Pán Boh zo mňa mať, aby mohol napiecť niečo veľmi dobré.

A tak sa modlím, aby som burinky vedela vytrhávať už v zárodku a vedela oddeľovať žĺtka od bielok.

PS: Snáď tých metafor nebolo moc:).