A čo keď si na konci so silami?

Poznáte to...sú obdobia v živote, kedy je to náročnejšie, radi by ste, aby skončili, svetlo na konci tunela žiadne a do mysli sa vtierajú myšlienky rôznych pochybností....či nás ten Pán Boh počúva, či ho vôbec zaujíma ako sa máme, či našich modlitieb už nemá tzv.plné zuby.

Môj manžel je už rok a pol nezamestnaný (ja vďaka Bohu prácu mám). Kto si takúto dlhodobú nezamestnanosť zažil, vie aké veľmi ubíjajúce to môže pre nezamestnaného byť. Aj keď sa nemáme vôbec zle a z jedného platu sa dá vyžiť veľmi dobre, psychicky je to záťaž. V medzičase to bolo aj tak, že sa môj milovaný polroka chodil „zaúčať“ do firmy na vedúcu pozíciu (rozumej veľmi perspektívna práca), kde mu však týždeň pred nástupom povedali, že sa pobočka, ktorú mal viesť, neotvorí. Píšem to pre dokreslenie situácie - bolo veľa pozícii, kde si vybrali z dvoch posledných uchádzačov „toho druhého“. Po celú tú dobu som dokázala byť pozitívna, plná nádeje a dôvery v Pána Boha, že však On vie, prečo to robí, prečo toto na nás dopúšťa...snažila som sa byť podporou svojmu milému, avšak posledné 2 mesiace všetko hore spomínané postupne opadalo..začala som byť podráždená, prepadala ma beznádej. Mala som takú noc, keď som sa úplne s rozbúchaným srdcom a veľkým desom zobudila s myšlienkou „toto nikdy neskončí“...nikdy sa tu nič nenájde...čo robiť?

Pred koncom roka prišla ďalšia veľmi dobrá pracovná ponuka, na pohovore milovaný obstál veľmi dobre, táto práca však bola v meste 160km od mesta, kde žijeme a aj napriek tomu, žeby sme sa vedeli presťahovať, vybrali znovu „toho druhého“. Boli sme už takí natešení, tentokrát som mala aj ja už pocit, že to proste musí výjsť. O to ťažšie bolo vytriezvenie, že z toho znova nič nebude.

Posledné dva týždne som mala v hlave stále ten hlas toho zlého „zloreč Bohu, naštvi sa Naňho, veď si v práve, toľko modlitieb a k ničomu...povedz mu, že to zvládnete aj bez Neho“...veď to poznáte. Musím povedať, že v minulosti som párkrát podľahla a „treskla dverami Pánu Bohu před nosom“, ale to je už pár rokov.

Včera cestou domov mi v autobuse pri úvahách a modlitbe čo robiť preblesla zrazu myšlienka „nie je to stratené (tá práca)“. Prišla som domov a povedala som svojmu milému, že aj keď už mu z tej práce volali, že ho neberú, že sa za to budem ďalej modliť, že mám pocit, že to nie je stratené , ktovie, možno sa niečo stane. Môj manžel je (zatiaľ Boha) hľadajúci, moju ponuku však prijal. Večer som Bohu spievala spolu s Braňom Letkom pieseň „ Pán je môj pastier nič mi nechýba“ a zaspala s modlitbou na perách a pokojom v srdci, ktorý dáva len Pán Boh.

Dnes mi milý volal do práce:

„Sašiii, ty se asi fakt silně modlíš!!“

„Kecyyyyyy, máš to?“

„Ještě ne, rozhodli se však udělat závěrečné kolo mezi mnou a tím druhým“.

Óóóó vďaka ti Bože! Dancing on the table!! :))) Taaaaaaak široko som sa dávno neusmievala.

Možno to vzhľadom k obsahu článku vyznie prekvapivo, že to najdôležitejšie pre mňa momentálne nie je výsledok ako to celé dopadne. To naozaj najdôležitejšie je, že môj milovaný mal možnosť sa veľmi konkrétne stretnúť s vypočutou modlitbou a takým malým, pre niekoho možno nie, pre mňa ďalším z mnohých zázrakov.

A čo keď si na konci so silami? Budeš Bohu zlorečiť alebo dobrorečiť? Povzbudzujem Vás!! Tam, kde my už naozaj nevládzeme, Pán Boh ukazuje svoju moc skrze nás a hlavne vtedy, keď to najmenej čakáme.

Lúčim sa so slovami priloženej piesne: „Si verný Boh, verný Kráľ, dokončíš dielo, ktoré si vo mne začal, si verný Boh, verný Kráľ, nezvdáš sa snov, ktoré si so mnou snívať začal.“

https://www.youtube.com/watch?v=in0SMYdZXs0